Rodinné firmy držia ekonomiku. Kapitálový trh im môže pomôcť rásť

Sedemdesiat percent podnikov tvoria rodinné firmy. Zamestnávajú viac ako polovicu ľudí v súkromnom sektore. Nie sú okrajovou časťou ekonomiky. Sú jej základom.

Napriek tomu väčšina z nich nikdy vážne neuvažovala o verejnom kapitálovom trhu.

Keď sa povie burza alebo IPO, mnohí majitelia rodinných firiem si predstavia stratu kontroly, tlak investorov alebo anonymných akcionárov. Lenže realita môže vyzerať úplne inak.

Čísla, ktoré prekvapujú

Banka Credit Suisse dlhodobo sleduje výkonnosť tisícok rodinných firiem kótovaných na burzách po celom svete. Výsledok je pozoruhodne konzistentný.

Rodinné firmy dlhodobo prekonávajú korporácie približne o tri percentá ročne. V Európe je rozdiel ešte výraznejší.

Dôvod nie je komplikovaný.

Rodinné firmy častejšie myslia v dekádach namiesto kvartálov. Bývajú menej zadĺžené, stabilnejšie a ochotnejšie investovať do ľudí, značky či technológií aj v období, keď sa to krátkodobo neoplatí.

Práve vlastnosti, ktoré rodinné firmy považujú za prirodzené, bývajú na verejnom trhu ich najväčšou konkurenčnou výhodou.

Paradox rodinných firiem

Mnoho majiteľov firiem stále vníma verejný trh ako hrozbu. Obávajú sa straty kontroly alebo zásahu do firemnej kultúry.

Lenže vstup na burzu nemusí znamenať odovzdanie firmy.

Zakladateľ môže predať menšinový podiel, ponechať si kontrolu a zároveň získať kapitál na ďalší rast. Firma môže vytvoriť zamestnanecký akciový program, posilniť lojalitu tímu a otvoriť vlastníctvo ľuďom, ktorí ju pomáhali budovať.

Rodinná firma sa nemusí stať cudzou. Môže si zachovať identitu a zároveň otvoriť časť vlastníctva ľuďom, ktorí ju pomáhali budovať.

A existuje ešte jeden paradox. Mnohé firmy sa obávajú transparentnosti, no ich účtovné závierky a výročné správy sú už dnes verejne dostupné. Transparentnosť často existuje aj bez toho, aby firma získala výhody, ktoré kapitálový trh ponúka: kapitál, likviditu, dôveryhodnosť a viditeľnosť.

Príbeh, ktorý mohol byť iný

V roku 2024 predal Pavol Jakubec stopercentný podiel v IDC Holding, výrobcovi značiek Horalky, Mila, Sedita a Figaro, írskej skupine Valeo Foods Group, ktorá patrí pod americký fond Bain Capital.

Po viac ako troch desaťročiach sa ikonická slovenská firma dostala do zahraničných rúk.

Nepoznáme všetky dôvody tohto rozhodnutia. Možno to bol správny krok pre samotného majiteľa. Napriek tomu sa ponúka otázka.

Existovala aj iná cesta?

Mohli sa do vlastníctva postupne zapojiť slovenskí investori? Mohli sa zamestnanci podieľať na firme? Mohla značka zostať viac ukotvená doma?

Ťažko povedať.

Isté však je, že v strednej Európe sa o verejnom trhu pri rodinných firmách stále rozmýšľa skôr výnimočne než prirodzene.

Keď to funguje

Kofola ČeskoSlovensko ukazuje, že rodinná firma a verejný trh sa nemusia vylučovať.

Rodina Samarasových si zachovala kontrolu nad firmou aj po vstupe na burzu v Prahe. Dlhé roky pritom akcie zostávali mimo väčšieho záujmu investorov. Trh firmu podceňoval.

Až neskôr začali investori viac vnímať kvalitu biznisu, silu značiek a stabilitu cash flow. Fundamentálna analýza odhalila hodnotu, ktorú trh dlho prehliadal. Investori ktorí to videli boli odmenení: akcie výrazne vzrástli a k tomu pribudla dividenda. Investori, ktorí vnímali fundament firmy skôr než trh, boli výrazne odmenení rastom ceny akcií, aj dividendou.

Kofola neprestala byť rodinnou firmou. Zostala tým čím bola, len získala prístup ku kapitálu, väčšiu dôveryhodnosť a širšiu investorskú základňu.

Čo z toho vyplýva

Rodinné firmy a kapitálový trh nie sú protiklady. Práve naopak. Dlhodobé myslenie, stabilita a silná firemná kultúra patria medzi najcennejšie vlastnosti, ktoré verejné trhy hľadajú.

Generačná výmena, potreba kapitálu na ďalší rast alebo snaha zachovať firmu doma. To všetko sú momenty, keď môže mať verejný trh zmysel.

Na Slovensku sa však o tejto možnosti stále hovorí len zriedka.